Bol to jeden z tých dní, kedy máte pocit, že sa vám všetko rozsypáva pod rukami. Roztrhol sa mi obľúbený sveter, zlomil sa mi zub a zlomilo sa aj niečo vo mne...
Stála som na brehu Vltavy a pozerala sa, ako zapadalo slnko. Zrazu som si začala uvedomovať, ako mi život uteká pomedzi prsty. Ako som robila doteraz aj dobré rozhodnutia, ale aj zlé. Ako som neriskovala a korčuľovala len vo vyhradených mantineloch povestnej "zóny pohodlia". Skrátka si musím priznať sama pred sebou, že sa v niektorých životných situáciách bojím spraviť prvý krok, alebo sa mi len nechce, lebo je to jednoduchšie.
Vzhliadame stále k veľkým a talentovaným ľuďom z našej histórie a súčasnosti, inšpirujú nás, ale zároveň si ľútostivo povzdychneme, že oni mali v živote viac šťastia, dostali do vienka viac talentu, alebo sú skrátka len lepší ako my. A čo keď nie sú? Čo keď máme všetci ten dar a ten potenciál byť Mozartom, Michelangelom, Adele, Isaacom Newtonom?
Ako sa slnko pomaly strácalo za horizontom a obloha sa sfarbila do prekrásnych odtieňov ružovo-žltej, premkol ma skrz naskrz pocit naliehavosti. Toto je môj život. Je jediný, ktorý mám, iný už nedostanem. A ako čas uteká. Ako sekundy nemilosrdne plynú a odkrajujú z času, ktorý nám bol zverený. A ako už nechcem prísť ani o jednu minútu.
Tento blog bude zaznamenaním mojej cesty o tom, kam až človek môže zájsť, keď sa mu bude chcieť :)
 | Našli ste, čo ste hľadali? Vedeli ste, že kliknutím na reklamu poďakujete autorovi za zverejnenie zaujímavého a užitočného obsahu? Faktom ostáva, že priemerne len 2% návštevníkov tejto stránky neodídu bez poďakovania... |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára